V poradí druhým edičným počinom nezávislého vydavateľstva Mesiac Records je debutový album štúdiového zoskupenia Indiánka.
Dielo je skvele namiešaným kokteilom originálnych autorských kompozícií, inštrumentálnych výkonov a energie prieniku širokého spektra hudobných štýlov.
Hlavným motorom projektu je talentovaný hudobný skladateľ Martin Borovjak.
Ako si sa dostal k tvorbe hudby? Čo najviac formovalo tvoj hudobný vkus a originálny skladateľský prístup?
Mojimi vnútornými hudobnými pólmi sú Frank Zappa a Dežo Ursiny. Okrem toho, že mám ich tvorbu najradšej, si u prvého vážim invenciu a humor, u druhého pokoj a hlboké vystihnutie duchovného prežívania v našom geografickom priestore.
U oboch je to samozrejme aj nadhľad, pracovitosť, oddanosť hudbe či dôsledné vedenie kapely – práve fenomén onoho „kapelníctva“ bol pre mňa novinkou v zmysle vlastnej skúsenosti, že demokracia vo funkčnej kapele je ilúziou.
Necítim sa byť skladateľom, akurát sa mi podarilo zaznamenať zopár hudobných nápadov, v ktorých sa zrkadlí určité obdobie a priestor s ním spojený.
Keď som mal 19 rokov, môj kamarát a učiteľ Martin Novák nám v hudobnej škole zadal domácu úlohu zložiť bluesovú skladbu – niečo som dal dohromady, a tak vznikla moja prvá pieseň. Potom nasledovalo konzervatórium a prudká dezilúzia – jednak z mentálneho nastavenia onoho prostredia, jednak z vlastnej nedostatočnosti. V lete 2012 som však strávil leto v Nórsku, kde som si začal nahrávať nejaké hudobné nápady a zaznačil som si aj niekoľko textov – jeden z nich sa volá Roztopený sneh a akosi sa hodil k vyššie spomenutej bluesovej skladbe – dúfam, že je bluesová aj v skutočnosti, keďže sa v nej niekoľkokrát objaví akord G7.
Kto všetko sa podieľal na vzniku albumu – kto všetko sa skrýva za strohým názvom Indiánka? Ako dlho funguje vaše zoskupenie?
Žiada sa vysvetliť, že názov Indiánka nemá nič spoločné s pôvodným americkým obyvateľstvom, ale je holdom Ladislavovi Meliškovi, ktorý týmto spôsobom pamätne počastoval svoju družku Máriu (Etelu). Táto mytológia môže byť pre niekoho príliš brutálna, no ľudia niekedy pri snahe o porozumenie svetu nachádzajú aj neočakávané opory. Podobný pôvod má aj pieseň Hendžo, ktorá odkazuje na Meliškovho rovnomenného kamaráta.
Základnú zostavu, ktorá sa ustálila koncom roku 2014, tvorili okrem mňa bubeník Filip Dobrocký, tenorový saxofonista Rišo Gross a klavirista Paľo Béreš. Po čase pribudla flautistka Alexandra Volentierová a altová saxofonistka Klaudia Roháčová. A táto šestica ľudí nahrala onen album.
Ako dlho a kde nahrávka vznikala? Kto album produkoval? Prečo práve “Cesta z úniku”?
Nahrávať sme začali vo februári 2018 v Banskej Bystrici v štúdiu nášho kamaráta Viga. Ten okrem technického zabezpečenia nahrávania, mixovania, mastrovania a všemožnej technickej podpory poskytol aj nesmiernu podporu ľudskú, bez ktorej by to bolo oveľa ťažšie. Posledné úseky sme nahrávali niekedy v lete 2019 a celé to bol veľmi príjemný proces.
Spojenie „Cesta z úniku“ kedysi použila moja priateľka. Pri „hľadaní“ názvu albumu som si na to spomenul a uvedomil si, že ide o trefné vystihnutie obdobia, v ktorom piesne vznikali.
Ako by si štýlovo zaradil kompozície, ktoré sa na album dostali? Počuť tam všetko, od klasickej hudby, cez džez, až po poctivý pop…
Ide o eklektickú zmes toho, čo sa mi páči na hudbe iných ľudí, pričom táto je obohatená o určité osobné a miestne reálie. Je to teda hudobný záznam istého obdobia v mojom živote – ak by som písal poviedky, zvolil by som takú formu, no hudba je mi ako vyjadrovací spôsob najbližšia. Za to, že som uprednostnil slovenské texty vďačím vstrebávaniu albumu Bezvetrie od Andreja Šebana a následne „slovenských“ albumov Deža Ursínyho. Nejde o ideologický prístup, skôr niečo, čo prišlo prirodzene. Dôležitejšie než štýlové zaradenie sú pre mňa práve texty, na ktoré som pomerne úzkostlivo dbal – väčšinou sú moje, výnimkou je „Mimime mimino,“ ktoré je zhudobnením básne mojej kamarátky Mimy Tončovej a piesne „Vlk samotár“ a „Vymieranie jesennej lásky,“ ktoré sú básňami Márie Michaleje. Kľúč pre ich identifikovanie je jednoduchý: sú spievané v ženskom rode.
Okrem textov kladiem značný dôraz na dynamiku a farbu. Na skúškach boli pre mňa najpríjemnejšie práve tie momenty, keď sa podarilo vytvoriť peknú hudobnú farbu – v tej som sa občas dokázal rochniť ako fialové žirafy v blate v rovnomennej pesničke.
Povieš nám recept na kvalitnú autorskú pieseň? Kedy k tebe prichádza múza a v akom časovom horizonte sa rodili skladby na debut Indiánky?
Moja múza mi väčšinou otrieskala hlavu o klavír vo chvíľach, keď som v iných veciach nevidel zmysel. Teraz už nachádzam zmysel aj inde a hudbu neskladám. Išlo vlastne o terapiu šokom nasledovanú tichou kontempláciou a ďalším šokom spojeným s „predstavovaním“ piesní na skúškach. V podstate všetky vznikali v období medzi rokmi 2013 až 2017, potom už prebiehali len mierne úpravy. Spievanie vlastných textov môže byť obnažujúcim procesom, obzvlášť ak človek nie je spevákom a má problém stávať sa ním. Môj občasný „spev“ je skôr deklamovaním, no ak by to bolo inak, posunulo by sa to niekam, kam som nemal chuť ísť. A okrem toho, na albume skutočne spievajú Paľo a Alexandra, takže tam zaznejú aj skutočné vokálne tóny.
Čo bude ďalej? Plánujete k niektorej z piesní ponúknuť videoklip? Čo živé koncerty? Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť?
Momentálne nemám v pláne koncerty ani ďalšie albumy, keďže hudobne netvorím a venujem sa iným veciam. Naši fanúšikovia by sa mali predovšetkým tešiť na otvorenie pohostinstiev po zlepšení súčasnej spoločenskej situácie a všetko zmysluplné, čo si sami vytvoria.
Album Cesta z úniku si môžete vypočuť aj tu:
AMAZON
YOUTUBE
TIDAL
SPOTIFY
APPLE