Skupina Secret Session uzatvára jednu etapu svojej existencie koncertným albumom Dancing in thge Liquid Light. O novinke – čerstvo pokrstenej potom, sme sa zhovárali s frontmanom skupiny Pablom Gajdošom.
Z albumu cítiť žánrovú poctivosť a vzťah k hudbe najmä 60-tych rokov. Čo formovalo tvoj hudobný pohľad na svet?
Ahoj Peťo. Som rád, že cítiš také veci, aj keď ja našu „žánrovosť“ vnímam skôr ako vec prístupu. Keď si vezmeš 60-te, až hádam do polky 70-tych, keď počúvaš tie nahrávky a kapely súbežne z rovnakých rokov, nie je až tak rozdiel medzi rockom, bluesom, džezom, funky atď… Ťažkú avantgardu a vážnu hudbu nehovorím. Muselo sa to zaspievať, nedalo sa to dolaďovať, sóla sa neposielali emailom atď… Bubny zneli ako bubny a song musel fungovať, nedal sa „vyrobiť v štúdiu“ z ničoho. Čiže mňa najviac inšpiruje tá rýdzosť a úprimnosť tých songov a ľudí čo to tvorili. Aj na kultových doskách tej doby občas počuť nedokonalosti a mne veľmi imponujúcu človečinu a dokonca aj veci, ktoré by prísne vzaté niekto mohol nazvať aj chybami. V začiatkoch môj hudobný pohľad na svet formoval hlavne nedostatok hudby v detstve. U nás doma muzika nehrala moc rolu, iba ak ako pozadie, no postupne smerom od bratranca sa mi dostali v 90tych rokoch do rúk nejaké grunge kazety, počúval som nejako prirodzene rockové relácie v Rádiu Rebeca, do toho naši kúpili satelit kde som čumel veľa na VIVU a MTV a postupne som sa zaplietol s partiou (speed)metalistov zo ZV a okolia. Potom som začal chodiť na koncerty a keď som videl, že aj domáce bandy a normálny chalani „z ulice“ vedia sprostredkovať zimomriavky a umelecký zážitok sa prirodzene stalo, že som už doma našiel zabudnutú gitaru, ocitol som sa v skúšobni a zháňal zosíky a učil sa z ucha brnkať melódie spevu z nahrávok a potom na fare u nás v dedine akordy a dával sa potom v meste dokopy s ľuďmi podobných snov. V mojom okolí vládol hard rock a metal, mal som najradšej ten melodický, aj prog, nápady, emócie, farebnosť, pekné textové obrazy a pozitívnosť. Postupne som však stále viac prepadával aj starej gitarovej muzike a do zajačej nory som sa ponoril úplne keď som začal pracovať v BA v kultovej predajni muziky pre fanatikov – Roxy. Tam som spoznal veci čo by som za ne dal ruku do ohňa: Joni Mitchell, (uk) folk, celý US folk rock, psychedéliu ako takú a prvý krát som uchopil rock ako muziku ktorá nepotrebuje skreslené gitary. A to bolo pre Secret Session zásadné zistenie…
Kto všetko sa hráčsky a skladateľsky na nahrávke podieľal?
Na nahrávke sme hrali v zostave Maťo Šalko: bicie, Belinda Rašnerová: basa, Danko Kéry: gitary a ja spev a gitara. Každý v kapele spieval harmónie a niekedy aj hlavné party. No a Ivi Macková tradične meotarové projekcie. Songy som zložil všetky ja aj texty, Dano prišiel s hudbou do „Nothing“ čo je totálna pecka. Táto zostava práve preklenula náš band z kapely čo hrá covery hippie blues neviem čo rocku do kapely čo hrá vlastné veci. Boli sme na seba naladení hudobne : dynamicky a tajmingovo spôsobom, ktorý vnímam v dnešnom kontexte „rockovej“ hudby ako veľmi vzácny a výnimočný.
Kde živá nahrávka vznikla?
Nahrávka vznikla pred publikom na koncerte v Divadle Štúdio tanca. Vedeli sme, že to je posledný koncert tejto zostavy a tak sme to chceli nahrať. Vyšlo to, boli sme zohratí a veci sa podarili a zazneli, takže prečo to nevydať. Osobne vnímam túto nahrávku ako „radový album“ nie ako live album. Hoci bol nahratý naživo, songy z neho už neplánujem nahrať štúdiovo, čiže toto je to, takto sme hrali vtedy, takto sme zneli vtedy, také to proste bolo. Fokus je na songy a ich ducha, a to že to je live je skôr bonus s puncom ozajstnosti.
Živý koncert, kde vznikol materiál na album, bol posledným v pôvodnej zostave, uzatvorili ste jedno obdobie v živote kapely. Čo budúcnosť?
Uzatvorili sme veru jednu krásnu aj náročnú kapitolu. Vydali sme s ňou debut na ktorý sme vyzbierali od fandov 3 tisíc eur, hrali o život kde sa dalo, veľa sa cestovalo, skúšky boli náročné keďže ľudia boli aj v iných štátoch, mali iné pracovné doby, motivácie atď… Som rád, že takýto nezabudnuteľný koncert dal tomu obdobiu bodku. Budúcnosť je neistá ako vždy ale prítomnosť je živá. Pred dvomi týždňami sme boli nahrávať už tretiu dosku s úplne inou zostavou hudobníkov z BB a okolia. Ohrali sme aj koncert na ktorom sme „Dancing“ krstili, aj keď z neho nezaznela ani nota, čo je ale tiež výnimočné. No a črtajú sa aj nejaké koncerty, no zostava činí 8 ľudí – dve bicie, tri gitky, basu, saxík a meotar-skoro každý aj spieva, takže bude asi potrebné urobiť nejaké „kapely v rámci kapely“ – aby sa dalo hrať povedzme aj ako akustické duo, power(less) trio, klasický rockový kvartet atď… Zatiaľ to ľudí myslím ako tak baví, ale ešte sa nevie čo kto chce tomu obetovať. No a samozrejme sú nápady už na ďalšie skladby.
Ste koncertná kapela… kde všade a v akom obsadení vás môžeme najbližšie zažiť naživo?
Najbližšie hráme 30.6. v záhrade Skuteckého galérie v BB s Clube de Esquiar a Ďurom Havlíkom, ktorý zahrá sám. Je to taká priateľská akcia na tráve s domácim zvučením, čo bude riadne príjemné. Budeme bez bubeníkov, tak možno dáme „akusticky“, alebo skúsim na bicie ja. To sa ešte uvidí. Práve z takýchto situácií vzišlo to „Secret“ v názve našej kapely a je zdravé, aj keď niekedy otravné – že sa stále také situácie dejú. Je to dobrá lekcia do (praktického) života…
Album Dancing in the Liquid Light si môžete vypočuť na všetkých streamingových platformách, napríklad na Spotify.